Sú mená, ktoré vyslovíte s ľahkosťou. A potom sú mená, ktoré majú svoju váhu. Údolie smrti. Ešte predtým, ako kolesá nášho auta vôbec spomalili v obci Kružľová, toto slovné spojenie rezonovalo v tichu kabíny. Nešli sme si len po pekný výhľad. Išli sme navštíviť miesto, kde sa história bolestivo zahryzla do zeme.
Cesta sem, do severovýchodného kúta Slovenska, je paradoxná. Krajina je nesmierne nežná. Vlní sa v mäkkých kopcoch, polia sa striedajú s hustými lesmi a dedinky sú tiché, akoby sa tu zastavil čas. O to surreálnejšie pôsobia oni – tichí svedkovia. Zrazu sa pri ceste, uprostred lúky alebo na okraji lesa, zjaví tank T-34. Stojí tam nehybne, hrdzavý, ako oceľový pomník uprostred živej krajiny. Nie je v múzeu za plotom. Je súčasťou tohto miesta, ako stromy a potoky. A vám dôjde, že toto nie je obyčajný výlet.
Rozhľadňa v neďalekej Kružľovej je iná ako všetky ostatné. Videli sme ju už z diaľky. Nie je to klasická drevená veža. Jej tvar je zámerný, symbolický a mrazivý. Pripomína nábojnicu tankového dela, namierenú k nebu. Akoby chcela vyslať tichú správu, varovanie, ktoré už nikdy nesmie byť zabudnuté. Je to pamätník, ktorý slúži ako rozhľadňa. Alebo rozhľadňa, ktorá slúži ako pamätník. Drevo, z ktorého je postavená, pôsobí teplo a živo – v ostrom kontraste s chladnou oceľou tankov tam dole.
Stúpanie po schodoch bolo pomalé. S každým krokom sa mi v hlave premietali čiernobiele fotky z učebníc dejepisu. Rachot motorov, výbuchy, krik. Ako mohla táto pokojná, zelená dolina byť dejiskom jedného z najkrvavejších tankových stretov druhej svetovej vojny?
A potom som stál hore.
Pohľad z vrcholu neponúka majestátne hory ani dramatické skalné bralá. Ponúka niečo oveľa silnejšie. Ponúka perspektívu. Pod sebou vidíte presne tie polia, lúky a úbočia, kde sa na jeseň v roku 1944 odohrávalo peklo Karpatsko-duklianskej operácie.
Zavrel som oči a snažil som si to predstaviť. Namiesto ticha hukot motorov. Namiesto zelenej trávy rozbahnená, spálená zem. Namiesto spevu vtákov piskot mín a svišťanie guliek. V mysli som videl mladých chlapcov, sotva dvadsaťročných, ako v oceľových monštrách bojujú o každý meter tejto zeme. Zrazu som si uvedomil skutočný účel tejto stavby. Nebola postavená preto, aby sme obdivovali krásu krajiny. Bola postavená preto, aby sme pochopili jej jazvy. Aby sme stáli presne na mieste, odkiaľ je vidieť na celú tú obrovskú scénu tragédie a hrdinstva a aby sme... pamätali. Pamätali nie ako poučku z dejepisu, ale ako tichý sľub. Sľub, že táto tráva, ktorá dnes všetko milosrdne prikryla, nikdy úplne nezakryje spomienku na tých, ktorí tu padli.
Keď schádzate dole, cítite zvláštnu ťažobu. Pohľad na tanky roztrúsené po údolí už nie je len turistickou kuriozitou. Sú to hroby. Sú to pamätníky konkrétnych osudov, ktoré sa tu náhle skončili.
Z Údolia smrti neodchádzate s pocitom radosti z pekného výletu. Odchádzate s pocitom hlbokej úcty a s tichou vďakou za mier, ktorý dnes považujeme za samozrejmosť. Je to lekcia pokory vytesaná do krajiny, ktorá nám pripomína, aká tenká je hranica medzi pokojným životom a besnením, ktoré ho dokáže v okamihu zničiť. A s uvedomením, že niektoré výhľady nie sú o kráse, ale o pamäti. A tie sú možno ešte dôležitejšie.