Sú miesta, ktoré na vás len tak žmurknú z mapy, a potom sú miesta, ktoré vás volajú. Litmanová a kopec Eliášovka, týčiaci sa nad ňou, patrili už dlho do tej druhej kategórie. Nebolo to len o ďalšej čiarke na zozname navštívených rozhľadní. Tušil som, že toto miesto, presiaknuté príbehmi a tichou vierou, ponúkne viac než len pekný výhľad.
Cesta do Litmanovej je sama o sebe balzamom na dušu. Kľukatí sa údolím, obklopená sýtymi lesmi Ľubovnianskej vrchoviny, a s každým kilometrom nechávate zhon mesta ďalej za sebou. Zaparkovali sme neďaleko známeho pútnického miesta na Hore Zvir. Už tu bol vo vzduchu cítiť zvláštny pokoj. Vzduch bol ostrý a voňal ihličím a vlhkou zemou po nočnom daždi.
Cesta hore vedie spočiatku po pútnickom chodníku. Míňali sme malé kaplnky krížovej cesty, tichých svedkov nespočetných modlitieb a nádejí. No tento les má dvojakú pamäť. Okrem pútnikov hľadajúcich útechu si pamätá aj iné, oveľa naliehavejšie kroky. Práve tadiaľto, hrebeňom na samej hranici, viedla počas druhej svetovej vojny dôležitá kuriérska cesta. V mysli sa mi vynoril obraz mladých mužov a žien, ktorí sa pod rúškom tmy a s rizikom straty života predierali týmito istými horami, aby prenášali nádej v podobe tajných správ. Les nás pohltil, no už to nebolo len posvätné ticho; bolo to ticho plné histórie.
 |
 |
Asi po hodine sme sa dostali na hrebeň. A tam stála. Drevená, vysoká a hrdá. Rozhľadňa Eliášovka. Nevyzerala ako obyčajná stavba; jej konštrukcia pripomínala skôr strážcu na hranici dvoch svetov. A presne tam sme aj boli. Jeden schod viedol zo Slovenska, druhý už patril Poľsku.
Začal som stúpať po drevených schodoch. S každým metrom sa vietor stával odvážnejším a výhľad dramatickejším. A potom som stál úplne hore.
To, čo sa predo mnou otvorilo, nebola len živá maľba Tatier a Pienin. Bol to pohľad na krajinu, ktorá bola kedysi javiskom tichého hrdinstva. Stál som tam opretý o zábradlie a počúval vietor. Dnes však nerozprával len o dávnych pastieroch. Akoby v jeho šume zneli ozveny krokov tých, ktorí tadiaľto prechádzali v strachu a odhodlaní. Kuriéri odboja. Predstavoval som si ich, ako sa v mrazivej noci krčia v tieni stromov, pohľadom skúmajú každý tieň a v srdci nesú správy, od ktorých záviseli životy. Aký neuveriteľný kontrast oproti dnešnému pokoju a slobode. Stáť tu za bieleho dňa ako turista je privilégium, ktoré oni vybojovali svojou odvahou.
Cesta naspäť bola ešte tichšia. V hlave mi rezonoval obraz krajiny bez hraníc, no tentoraz aj s hlbokou úctou k jej minulosti. Eliášovka nie je len o dreve a klincoch. Je to miesto, kde sa môžete nadýchnuť, spomaliť a na chvíľu vidieť svet taký, aký naozaj je – obrovský, nádherný a prepojený.
Z Eliášovky si človek neodnáša len fotky. Odnáša si kúsok ticha naplneného príbehmi – tými o viere, aj tými o odvahe. Je to miesto, ktoré pripomína, že pokoj, ktorý dnes v horách tak ľahko nachádzame, nebol vždy samozrejmosťou.